Ešte nedávno som bola tehotná. Úprimne som sa trošku  obávala obdobia po pôrode, pretože s manželom máme už dve celkom hlučné (rozumejte veľmi živé) deti, šesťročnú dvojčatá Emičku a Evičku. Povedala by som, že sme taká hlasná domácnosť a mám tušenie, že susedia v dome môj názor zdieľajú. :-)

Výbavičku som mala pripravenú. Veľa oblečenia a vecí sme mali po našich dievčatách, takže oproti prvému tehotenstvu išlo o celkom ekonomické nákupy. Pohlavie sme si nenechali povedať, tak nejako samozrejme sme všetci počítali s ďalším dievčatkom. Naše dvojčatá potvrdili to, že v manželovej rodovej línii sa rodia samé dievčatá. Možnosť, že by sa nám mal narodiť chlapec, ma vážne nenapadla.

O to väčšie prekvapenie to bolo, keď sa nakoniec narodil fakt chalan. Prekvapenie asi ani nie je to správne slovo, ktoré by vtedy vyjadrilo moje pocity. Bola to pecka - šťastná nečakaná pecka. No a tak sa stalo, že do nášho rýdzo ženského revíru (keď nerátam môjho muža, snáď mi to odpustí :-)) pribudol chlapec ako buk. Náš malý Mareček. Aj keď som dievčatá pripravovala na príchod súrodenca a snažila sa im vštepiť, že až bude v dome bábätko, je potrebné byť viac potichu, veľmi sa im to nedarilo.

Ale zafungovalo niečo, čo ma v tú dobu vôbec nenapadlo. Veľa sa rozpráva o tom, že majú mamičky v tehotenstve počúvať hudbu, že bábätko to počuje a je potom trebárs aj viac muzikálne. Niečo podobné sa z princípu dialo i s Marečkom. Z bruška počul typický rámus našej domácnosti a tak mu to potom vôbec neprišlo ako rušivé. Aj keď sa dievčatá niekedy prekrikovali, malý spal ako drevo a vôbec ho vyvádzanie mladších sestričiek nevyviedlo z miery, presnejšie povedané ani ho to nevyrušovalo.

Niekedy, keď som bola naozaj unavená, som mu túto schopnosť zaspať prakticky kedykoľvek naozaj závidela. A platilo to dvojnásobne, keď ma okrem únavy sužovali ešte aj úporné bolesti hlavy. Takže moje posolstvo je, že niekedy aj z chaosu môže vzísť niečo dobrého.

Kristýna L. 

Ďalšie články sekcie: Príbehy mamičiek