Môj príspevok sa týka výberu mena. Neviem, ako vy, ale nepatrím medzi tých rodičov, ktorí pomenujú svoje deti po sebe. Taká tá klasika - chlapca po otcovi, dievča po mame. Nie že by sa mi nepáčilo moje meno, ale príde mi, že je toľko iných krásnych a i krajších mien, aby som sa obmedzila na výber jedného či dvoch. Bola som tak rozhodnutá, že ak sa mi narodí dcéra, určite to nebude Markéta po mne, ale napríklad Alexandra alebo Terézia. Manžel to má rovnako ako ja, teda sme vedeli, že ak sa nám narodí, chlapec, nechceme, aby to bol Peter po ňom. Celkom skoro vyšlo najavo, že čakáme skutočne chalana a výber mena pre nás bol jasný. Obom sa nám veľmi páčilo meno Mathias.

Premýšľate teraz v čom je teda háčik? No, môžem vám povedať, že u nás dvoch nie. Zato u Petrových rodičov áno. Alebo presnejšie povedané u otecka. Ten, keď zistil, že prvorodený syn rodinného klanu nebude tiež Peter, takmer sa oň pokúšali mrákoty. Peter je totiž rodové meno a ako rád a veľmi často zdôrazňuje je to rodinná tradícia, ktorá sa nepretržite ctí už sedem generácií. Ako sa dozvedel, že by táto tradícia mala skončiť, začal do manžela stále hučať, až sa mu čiastočne vyhol.

K mojej počiatočnej nevôli sa rozhodol nášmu chlapčekovi dať ešte druhé meno. Ja som nakoniec súhlasila, pretože sa mi naozaj nechcelo pri každej návšteve počúvať čosi o pretrhnutí rodinnej tradície, takže sa nám narodil Mathias Peter, aj keď dedo sa pokúšal presadiť variant Petr Mathias - vraj už to drobné prehodenie nehrá žiadnu rolu. Ja som ale tiež nezdolná takže nič také som nedovolila.

Dedo bol z malého samozrejme unesený. A nakoniec bol aj s menným kompromisom cez počiatočné mrmlanie spokojný. :-)

Markéta J.

Ďalšie články sekcie: Príbehy mamičiek