Už je tomu mesiac, čo Cecilka býva v škole. Teda nie v škole, ale skôr v školských aktovkách a vreckároch detí, ktoré do školy chodia. Nemôže si svoj ​​nový domov vynachváliť. Obzvlášť vreckára: nájde sa v nich vždy hŕba vecí. Cecilka práve teraz býva v aktovke Lucie, malej copatej dievčiny, ktorá chodí do prvej triedy. 

Zo všetkých aktoviek sa jej táto páčila najviac, pretože bola zelená a bola pomaľovaná bielymi kvetmi. Veľmi jej pripomínala les a lúku, kde bývala Cecilka predtým. Okrem toho Luciina mamička pripravovala každý deň veľké desiaty, takže si Lucinka ani nevšimla, že jej často kúsok chýbal. Tu a tam si Cecilka požičala salámu z obloženej žemle, zjedla kúsok šalátu alebo trochu načala jablko. Vždy to ale urobila tak šikovne, že si Lucinka myslela, že sa jabĺčko len niekde potĺklo, že mamička zabudla šunku do žemle dať, alebo že šalát asi vypadol, keď si cez prestávku bežala aj s desiatou hrať sa na školský dvor.

Cecilka bola ale odhodlaná sa za jedlo odvďačiť, rozhodne neujedala Lucinke desiatu len tak. Keďže mala prečítané všetky Luckine knižky do školy, občas jej pred spaním potajomky pomohla s nejakou domácou úlohou. Lucinka bola usilovná študentka, ale aj napriek tomu jej v písaní občas nejaké písmenko utieklo. Cecilka jej niekedy trošku opravila domáce úlohy v aktovke. Stálo ju to veľa síl, pretože najľahšie pero v Luckinom peračníku vážilo skoro rovnako ako Cecilka, a tak s ním Cecilka musela veľa zápasiť, aby s ním zvládla niečo napísať. Väčšinou si ho musela dať celé na chrbát a keď z neho náhodou kvapol kúsok atramentu, vyzerala Cecilka ako nejaký strašidelný modrý škriatok. Vždy si ale pri upravovaní užila veľa zábavy a naučila sa nové veci, takže toho rozhodne neľutovala.

Raz poobede, keď už v škole nikto nebol, si Cecilka išla ľahnúť do školskej záhrady. Mala tam svoj ​​obľúbený špenátový list, na ktorom ležala každý deň. Ôsmaci sa o záhradu, na ktorej rástli rôzne kvety, zelenina a ovocie, každý deň starali. Raz si teda Cecilka ľahla na špenátové listy, inokedy na šalát, a občas sa natiahla do byliniek a len sa slnila. Keď sa takto slnila, začula zrazu hrozné fuňanie a mľaskanie. Keď sa rozhliadla, strašne sa zľakla! Pes! Práve za ňou na kraji špenátového záhonu stál obrovský hnedý pes, ktorý sa na ňu maškrtne pozeral. Cecilka sa rýchlo schovala za veľký list a triasla sa od strachu.

To nie je fér, ozvalo sa spoza záhonu. Prečo sa ma kazdy bojí, odfrkol si pes. Ja Ťa nezožeriem, cvrčok, ja mám rád granule, zahuhňal si pod husté fúzy. Cecilka opatrne vykukla a pozrela sa na neho. Pes ležal pred záhonom a vyzeral strašne smutne.

Ja som Cecilka, a rozhodne nechcem, aby si ma zožral, povedala sebavedome psovi, ale pre istotu sa stále schovávala za listy špenátu.

Ja som Emil. Bývam tu. Strážim záhradu. Vídam ťa tu každý deň, ale nikdy som nemal odvahu za tebou prísť, povedal Emil.

Si strážny pes a nemáš odvahu? Spýtala sa udivene Cecilka.

Mám odvahu na stráženie, ale nerád desím deti a škriatkov.

V tú chvíľu si Cecilka povedala, že Emil asi bude dobrý pes, a že ju asi naozaj nebude chcieť zožrať, a tak vyliezla spopod lístia a išla k Emilovi.

Môžem si ťa pohladiť? Spýtala sa Cecilka.

No jasne! Už ma roky nikto nehladil, to by bolo veľmi fajn, povedal Emil.

A tak ho Cecilka začala škrabať na labke, pretože ďalej nedosiahla, a Emil ju za to odniesol späť do školy, aby takú diaľku nemusela pešo sama. Predsa len to pre Emila bolo pár skokov, zatiaľ čo Cecilka šla od záhonu ku škole niekedy aj celú hodinu.

Ten večer si Cecilka vliezla do Luckinho vreckára a pomyslela si: Mám svojho prvého kamaráta! A medzi štetcami na maľovanie pokojne zaspala.

Ďalšie články sekcie: Detský kútik