Keď sa deti vrátili z hôr, boli stále plné zážitkov. Aj Cecilka s Hugom rozprávali, ako si to na horách užili, a ľutovali, že v mestečku nie je sneh. Justýna namietala, že to vôbec nevadí, že už sa teší na jar, až bude vonku teplo a ona sa bude môcť opaľovať. A keby sa zase vydali k moru, to by sa jej veľmi páčilo.

Deti to v škole tiež nebavilo a Lucka si čárala do zošita samé obrázky hôr. Cecilka jej ich potom tajne vymazávala.

Raz prišla pani učiteľka a priviedla so sebou copaté dievčatko: "Toto je Karolína, bude k vám chodiť do triedy, prisťahovala sa do nášho mesta. Čoskoro sa určite stanete kamarátmi." Pani učiteľka posadila dievčatko do lavice za Luckou.

Cez prestávku sa s Karolínou hneď začali baviť všetky deti. Cecilka s Hugom tiež vykukovali z vreckára, ako nové dievčatko vyzerá. A zrazu si ho všimli. Obrovského škriatka, ktorý vykukoval z Karolíninej aktovky.

"Jéé, ahoj, kto si, budeš tu s nami?" Volali, "ja som Cecilka a ja Hugo. A tamto v akváriu sedí morča Justýna."

Škriatok po nich mávol očami a povedal: "Som Valibuk a mám hlad. Nemáte tu niečo na jedenie?" Cecilka mu vytiahla zo svojho vreckára pár omrviniek z Luckinej buchty, Valibuk ich všetky zjedol na jeden hlt.

"Viac toho nemáte?" Zamrmlal. Hugo sa smial, že nie, ale že keď počká, až skončí škola, že bude jedlá habadej. "Deti tu nechávajú celé desiaty, jablká, uhorky, niekedy aj sušienky a čokoládu."

Ale Valibuk panovačne zakričal: "To mám čakať päť hodín?" Vysúkal sa z aktovky, keďže bol celý gulatučký, tak sa skotúľal priamo pod lavice a kotúľal sa a kotúľal, až sa dokotúľal k akváriu, kde Justýna práve chrúmala jablko.

"Vy ste mi klamali," volal, "tu je veľa jedla!" Zo vzduchu skočil na Justýnu, pristál jej na chrbte a vyrval jej jablko z pacičiek. A šup, už ho mal v sebe. Justýne tam deti dali ešte nejakú tyčinku a obilia. Valibuk všetko hneď do seba začal ládovať. Potom si spokojne odgrgol a zvalil sa do sena, ktoré mala Justýna v akváriu. Tá z toho bola vyplašená, sama sa teraz do akvárka ani nezmestila.

"Čo budeme robiť?" Pýtala sa Justýna, "veď nás Valibuk za chvíľu všetkých zje. A budeme mu musieť slúžiť, už teraz si tu diktuje, a to je tu jeden deň."

"Vypustíme naňho Emila," rozhodla Cecilka.

Keď sa Valibuk popoludní natiahol v akváriu, zistil, že má hlad. Vyškriabal sa von a začal volať: "Kde ste kto, mám hlad!" V tú chvíľu sa v triede objavil Emil: "Haf, ja tiež!" A Emil sa rozbehol za Valibukom. Ten bol pomalý, nôžky ho sotva niesli. Emil ho chytil do papule a víťazoslávne volal: "A teraz ťa zožeriem!"

Valibuk z toho bol celý nesvoj, ale mlčal. Emil ho zavrel do starej klietky, v ktorej kedysi školník choval kanárikov: "Tu budeš, kým sa nepolepšíš, haf!"

Cecilka, Hugo a Justýna ďakovali Emilovi, že ich zachránil pred týmto obrom, ktorý by im pokazil všetky radovánky. Ale čo s ním?

"Budeme čakať," rozhodla Cecilka, "potom uvidíme."

Ďalšie články sekcie: Detský kútik