Všetci kamaráti sa radovali, keď sa Cecilka na Vianoce vrátila späť. Morča Justýna a škriatok Hugo s ňou podnikali všelijaké dobrodružstvá. Hoci vonku mrzlo, chceli poriadne preskúmať budovu školy, ešte predtým, ako sa deti vrátia po prázdninách späť. A tiež chceli trochu upratať, v mnohých vreckároch bol neporiadok, povaľovali sa tam kúsky kriedy, ba aj zvyšky jedla. Hugo našiel dokonca celú tabuľku čokolády! Ale chodili aj von, a pretože mrzlo, mohli sa kĺzať po mlákach.

Raz sa rozhodli navštíviť Františka v jeho krtkovisku. To sa Cecilce aj Hugovi celkom páčilo, celá expedícia bola veľmi dobrodružná, išli do podzemia, František im dal také malé lucerny so sviečkou. Čoskoro sa ocitli v systéme rôznych chodieb a museli dávať pozor, aby sa nestratili.

Justýne sa to ale nepáčilo, v podzemí jej bola zima, ziabli jej nohy a tak stále škriekala. "Kedy tam už budeme? Mne je zíííma! Písk! Písk! "František viedol celú výpravu. "Ako sa v tých chodbách vyznáš?" Pýtala sa Cecilka, "veď sú všetky rovnaké a tie zle vidíš." "Poznám to po hmate," vysvetľoval František, "poznám tu každý kúsok hliny, každý kamienok, ešte nikdy som sa tu nestratil a hore vedie predsa toľko východov. "

"Mne už bolia nožičky," vzdychala Justýna, "ja si tu odpočiniem." A morča si sadlo na konci jednej z chodieb. Ostatné ju ale nepočuli. František im rozprával, aké to je, keď ide navštíviť ostatný kamarátov krtkov, ktorí bývajú v okolí. "A keď je krtkov zraz, to je panečku niečo. Dáme si nakladané dážďovky a pijeme špeciálny jablkový likér. Nebojte sa, už tam budeme. Tamto na konci chodby doľava, potom rovno, potom zase doľava a dôjdeme do môjho príbytku. "

"Snáď tam budeš mať nejaké kreslo pre Justýnu," poznamenala Cecilka, "je už dosť unavená. Justýna, neboj sa, už tam budeme. Justýna? Kde si?"

Lenže Justýnu nevideli. Nikde nebola. Volali a volali, ale Justýna sa neozývala.

"Určite niekde sedí a mrzne," bála sa Cecilka.

"Alebo zle zahla a už sedí u iného krtka a popíja s ním jablkový likér," dúfal Hugo.

Ale Justýna nebola k nájdeniu. František sa rozhodol, že pobeží rýchlo domov a nájde svoj malý vozík, na ktorý Justýnu naložia, až ju nájde. S tým potom utekal späť k nešťastným kamarátom.

"Tu odbočím za roh, to je skratka, pôjdem na miesto, kde sme Justýnu videli naposledy. Vy tú čakajte, nech sa mi nestratíte. Hlavne buďte všetci spolu."

František bežal, až sa mu nôžky klopali, a zrazu pozerá a vidí Justýnu. Sedí na kameni a plače.

"Justýna, neboj sa, už som tu!" Naložil kamarátku na vozík a viezol ju za ostatnými.

Všetci sa zaradovali, že je Justýna v poriadku. Išli k Františkovi, ten vytiahol z truhličky malú fľaštičku. "To je dvanásťročný jablkový likér, nechávam ho na špeciálnu príležitosť! Dáme si, Justýna, to ťa zahreje! "Potom začal František znášať na stôl rôzne krtkovské dobroty: údené dážďovky, sušené krížalky, nakladané húsenice a čipsy s larvami. Priatelia sa síce čudovali, čo je to za podivnú stravu, ale za chvíľu si už všetci pochutnávali. Popíjali pritom jablkový likér a František im rozprával historky zo života krtkov.

Cecilka sa smiala a Justýna úplne zabudla na svoju strastiplnú cestu. U Františka zostali až do rána, bolo tam pekne útulne a teplúčko. A ráno sa vybrali tou najkratšou cestou do školy. Veď už sa mali čoskoro vrátiť deti!

Ďalšie články sekcie: Detský kútik